štvrtok, 29. marca 2012

Everything about you 2

"Máš veľmi pekné črty tváre. Presne takéto dievča ako si ty hľadám. Nechcela by si nafotiť nejaké fotky pre Vogue? Len do jedného čísla." Usmieval sa a ja som rozmýšľala. "Samozrejme, nebude to zadarmo. Keď tvoje fotky budú dobré, dostaneš honorár približne 1000€. A ak by si sa v redakcii páčila, možno by ťa pozvali na ďalšie fotenia. Tak čo, berieš?"
"Musím sa porozprávať s rodičmi," zamrmlala som.
"Veď priveď aj ich. Ale teraz potrebujem vedieť, či si ty ochotná fotiť."
"Ja to beriem," usmiala som sa, "ale mám otázku."
"Smelo sa pýtaj."
"Budem musieť odcestovať?"
"Ale kdeže, budeme fotiť presne tu. Zajtra nepôjdeš do školy, ale hneď ráno prídeš sem. Tu máš moje číslo," podával mi vizitku, "zavolaj, keď sa opýtaš rodičov. A povedz im, že ak chcú, môžu si ma prísť skontrolovať. A aby mali dušičku na mieste, bude tu asi 10 ďalších ľudí, medzi nimi aj Pheobe." Vyvalila som na neho oči, on na mňa žmurkol a sprisahanecky mi pošepkal: "Aj ja som bol dieťa a viem, akí môžu byť rodičia." 
Usmiala som sa a zbierala sa na odchod, keď ma zrazu zastavil.
"Ozaj, srdiečko, koľko máš vlastne rokov?"
"15," odpovedala som jednoducho.
"To fakt? Vyzeráš staršie. V dobrom samozrejme. A ešte tvoje meno?"
"Stephanie," odvetila som pohotovo. Automaticky som svoje meno poangličtila, pretože slovensky by to nevyslovil.
"Tak sa počujeme Stephanie. Maj sa," povedal a gentlemansky ma pobozkal na ruku.
   Vyšla som z ateliéru a tvárila som sa, že presne viem, kam idem. Nemala som však ani potuchy, kde som. Oproti mne kráčal taký pekný chalan, tak som sa ho 'zo srandy' opýtala, ako sa dostanem na zastávku električky. Neviem akým zázrakom prekukol, že vážne neviem kde som. No bol milý a ponúkol sa, že ma odprevadí.
"Ďakujem," povedala som, keď sme kráčali po chodníku. "Inak ja som Štepi."
"Teší ma, Samo," odpovedal chalan s úsmevom a podal mi ruku.
"Ech, v týchto veciach nie som nejaký dobrý," povedal po chvíľke chôdze Samo, "no chcel som sa opýtať, či by si mi nedala svoje číslo. Alebo aspoň facebook, twitter, alebo niečo také."
"Jasné, dám ti číslo. Kam ti ho môžem napísať?" opýtala som sa potešená, že sa o mňa zaujíma.
"Tuto do mobilu," povedal a siahol do vrecka. "Sakra, ja som ho zabudol doma," zanadával potichu.
"Môžem?" usmiala som sa a zobrala ho za ruku. Z vrecka som vytiahla pero a na dlaň mu napísala číslo.
"Ďakujem. Tak, a sme tu," povedal a díval sa na svoju ruku.
"Ďakujem za dopravu," uškrnula som sa.
"Bolo mi potešením. Rád som ťa spoznal. Môžem ti večer zavolať?" opýtal sa nesmelo a ja som prikývla. Potom ma nemotorne objal a odkráčal preč, keďže mne už išla električka. Otočila som sa za ním a všimla som si, že aj on má hlavu vytočenú mojim smerom. Ešte raz sme sa na seba usmiali a už som sa viezla domov.
   Doma nikto nebol, tak som si zobrala z chladničky obed, vyvalila sa pred telku a čumela na MTV. Hrali nejakú debilinu, tak som si zbehla po laptop a zapla ho. Keď som dvihla zrak od obrazovky, tá divná pesnička končila a išla ďalšia. Hneď som ju spoznala. Bolo to One Thing od One Direction. Telku som vypeckovala najviac ako sa dalo a začala som spievať na plné hrdlo. Moji susedia sa majú fajn, vždy počúvajú dobrú hudbu, či už chcú alebo nie. Keď pesnička skončila, telku som stíšila a celá zadychčaná sa hodila ku laptopu. Asi hodinu na to sa vrátili rodičia, tak som pekne počkala, nech sa najedia, sadnú pred telku a potom ich oboznámim s tým fotením.
"Mami?" začala som opatrne.
"Hm?"
"Dnes sme so školou boli na fotení v ateliéri a fotograf, ktorý nám pomáhal mi povedal, že hľadá typ dievčaťa aké som ja na nejaké fotky do Vogue. Opýtal sa ma, či by som súhlasila s fotením. Ja som mu povedala áno, ale že sa musím opýtať rodičov. Takže dovolíš mi to?" zatiahla som poslednú vetu prosebne.
"Nie je to zlý nápad.. Choď sa opýtať ocka, čo ti na to povie on."
Prišla som za ním do spálne a povedala mu presne to, čo mame.
"Pre mňa za mňa choď. Vieš, že ja proti tomu nič nemám. Ale choď sa opýtať mamy." Skoro ma tam drblo o zem. Ale usmiala som sa a išla za mamkou, aby som jej oznámila, že idem. Nič na to nepovedala, bola zabratá do svojho seriálu, ale som si istá, že ma počula. A aj keď nie, je to už jej problém. Zaliezla som do izby a zavolala fotografovi. Značne sa potešil, keď som mu oznámila, že mi to rodičia povolili.
"Dobre Stephanie, vidíme sa zajtra," povedal a zložil. Ja som sa hodila na posteľ a nejako som zaspala...

1 komentár: