sobota, 31. marca 2012

Everything about you 5

Ráno ma na tvári pošteklili slnečné lúče. Pretrela som si oči a opatrne pozrela na hodiny. Bolo pol deviatej a mne sa už nechcelo spať. Celý týždeň sa teším na to, ako budem spať doobeda a to blbé slnko ma zobudí. Vstala som z postele a hmatkala vedľa seba. Nikto tam neležal. Zrejme sa mi zase snívalo niečo v zmysle, že neležím sama. Ale našťastie si nič nepamätám.
Išla som potichu do kuchyne, aby som nezobudila rodičov, ktorý ešte spali. Urobila som si kakao a sadla si pred telku. Ako klasicky, nič tam nedávali. Tak som si pozrela Svet Elmo a vopchala sa naspäť do postele. Na uši som si nasadila slúchadlá a snažila sa ešte zaspať. No v tom mi zapípala SMSka.
Ahoj, máš na dnes nejaké plány? Myslel som, že by sme mohli niekam ísť. Nie ako rande, ale ako kamaráti. Teda ak chceš. Zavolaj. Samo
Ísť, neísť. To je otázka. Ale vyvetrať by sa nebolo odveci. No to by mi nemohol skrížiť plány telefonát.
"Stephanie? Okamžite musíš prísť do ateliéru!" povedal Mike do telefónu a ja som sa ani nestihla opýtať načo, on už zložil. Tak som sa obliekla do vecí z fotenia, dala sa dokopy, oznámila rodičom, že odchádzam a pobrala sa do ateliéru. Pred ním už netrpezlivo stepoval Mike.
"Vyzeráš úžasne. Ale nemáme čas, poď," povedal a schmatol ma za ruku. Išiel tak rýchlo, že som takmer utekala, aby som ho stihla. Došli sme na parkovisko, kde stála čierna limuzína.
"Nasadaj," začula som povel a okamžite som sa nasúkala na zadné sedadlo. Vyzeralo to tam fakt luxusne.
"Kam to ideme?" opýtala som sa konečne.
"Šéfredaktorka Vogue za pol hodinu pristáva na letisku. Poslal som jej fotky a ona ťa chce vidieť. Ešte dobre, že si sa obliekla tak pekne," povedal zadychčane Mike. Nechápem prečo bol hrozne nervózny. Na letisku chodil hore-dola a ja som myslela, že keď sa nezastaví, jednu mu pribijem. Nie som násilnícka, ale toto ma vie vážne vytočiť.
"Let číslo 365 z Prahy, prilieta za 10 minút. Let číslo 365 z Prahy, prilieta za 10 minút," ozvalo sa z reproduktorov. To už Mike začal nenormálne stresovať. Veď je to len nejaká ženská preboha. A prinajhoršom, čo sa môže stať? Nevytlačia moje fotky, no bože.
Sedela som na lavička a rozmýšľala nad nesmrteľnosťou chrústov, keď ma zrazu z rozmýšľania vytrhol zvuk môjho mobilu.
"Príjem," ozvala som sa.
"Štepi? Ahoj, tu je Samo. Nezavolala si, tak som sa chcel opýtať, či teda niekam pôjdeme."
"Ach, prepáč, zabudla som. Dnes nemôžem. Možno nabudúce. Nehneváš sa?" povedala som do telefónu.
"Jasné, v pohode. A môžem vedieť, prečo nemôžeš?" opýtal sa. Cítila som, že sa ho to nedotklo, tak sa mi značne uľavilo.
"Ech.. No, momentálne som na letisku a spolu s jedným fotografom čakám na šéfredaktorku časopisu Vogue, ak ti to niečo hovorí," uškrnula som sa popod fúzy.
"Čo? To fakt? Načo?" vysypal otázky.
"Pretože.. Porozprávam ti to niekedy, keď sa stretneme. Teraz musím ísť. Prepáč. Ahoj," povedala som a rýchlo zložila, pretože hlas v rozhlase práve oznámil, že lietadlo práve pristálo. Mike chytal infarktové stavy a ja som sa len smiala. No ten smiech ma rýchlo prešiel, keď do haly vstúpila žena, okolo 40, čierne vlasy, prísny pohľad, oblečená akoby práve zišla z móla a mierila k nám. Mike si ju nevšimol a stepoval ďalej. Žena nás obišla bez povšimnutia a kráčala si svojou cestou. Nechápavo som čumela a vtedy ma Mike schmatol za ruku a ťahal opačným smerom od tej ženy.
"Bonjour!" kričal už zdiaľky a ťahal ma ku nejakej mladej žene, okolo 26, v obyčajných rifliach a tričku. Niečo sa tam bavili po francúzsky a potom prešli na angličtinu. Mike nás predstavil a potom sa ďalej bavili o fotkách, o časopise a tak. Raz za čas sa ma niečo opýtali a tak som odpovedala. Potom sme s Mirandou, tak sa šéfredaktorka volala, išli na hotel, aby sa mohla ubytovať a išli sme na obed. Tam som si s ňou celkom dobre pokecala. Povedala, že sa jej moje fotky veľmi páčili a bola by rada, ak by som pre časopis fotila častejšie. Chcela som namietať, že mám školu a všetko okolo toho, ale než som stihla niečo povedať, pokračovala s tým, že by som fotila tu a s Mikeom. To mi celkom vyhovovalo tak som súhlasila. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali o všetkom možnom a odišli sme preč. Domov som prišla niečo po ôsmej a najviac som sa potešila, keď som si z nôh vyzula tie odporné opätky. Nie že by boli nepohodlné, chodilo sa mi v nich dobre, no nebola som na ne navyknutá, tak ma z nich boleli nohy. Ale chce to len cvik. Ešte som kúsok poklebetila s rodičmi, oznámila som im o ďalších foteniach a ľahla si do postele. Zaspávala som s myšlienkou, že by som konečne mohla spať až doobeda...

4 komentáre:

  1. prosím pridávaj častejšie... :( i am very sad.... a už nech tam je one direction :D ale nech su pri nej naživo prosíímmm zbláznim sa

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. častejšie? :D uff :D ale no pokúsim sa :D a neboj, budú aj oni :D chce to čas :P

      Odstrániť
  2. nad nesmrteľnosťou chrústov ;DDDDDD P.E.R.F.E.K.T.N.É. !! :)

    OdpovedaťOdstrániť