sobota, 21. apríla 2012

Another world 5

To čo za trápneho človeka Vám píše story? Nenávidím sa.

Tých 12 hodín v lietadle bolo hrozných, no nakoniec som ich nejako prežila. Balíček od Hoshi, ktorý bol bezpečne schovaný v taške, ma pálil aj keď som ho nevidela. Značnú časť letu som preplakala s medailónikom v ruke a v hlave sa mi premietali spomienky.
"Cheyenne, vstávaj, za chvíľu pristávame," počula som mamu. Otvorila som oči a stále som bola v lietadle.
"A kde to vlastne sme?" opýtala som sa ospalo.
"V Londýne," odpovedala mama.
"Veď si hovorila, že nebudeme bývať v Londýne."
"Veď ani nebudeme. Tu len vystupujeme a potom ideme ďalej."
"A povieš mi kam?"
"Nie," zasmial sa otec, ktorý počul celý náš rozhovor.
"Dnes ostávame v hoteli, pretože ešte musíme zariadiť nejaké drobnosti. A najväčšie veci pošleme už dnes na miesto. A konečne," povedala mama, "budeme bývať v dome."
"Fakt super," zašomrala som. Z veľkomesta rovno do nejakého zapádakova. Nie že by som bola nejaká namyslená fiflena, ale som zvyknutá na mesto. Nemám rada dediny. Teda, v princípe proti nim nič nemám, ale bývať tam? To fakt nie.
"Prečo dom?" opýtala som sa zúfalo.
"Pretože sme sa tak rozhodli," povedal ocko. Ach, proti tomu už nič nezmôžem.
"Ale budeš mať izbu s balkónom a vlastnú kúpeľňu," podotkla mama. Teda, tá ma pozná ako svoju dlaň. Hneď som sa tam začala tešiť.
"A kde to presne je?" vyzvedala som.
"Nechaj sa prekvapiť," zasmiali sa rodičia a rýchlo sme sa pripútali, keďže začala svietiť kontrolka.
Po hladkom pristátí sa spustil potlesk a ja som sa hnala k východu.
"Kam sa tak ženieš?" kričali za mnou.
"Vzdúúúch!!" skríkla som, keď som vybehla z lietadla. Ostatní pasažieri sa na mne dobre zabávali, ale mne to bolo tak jedno. Momentálne som vo svojom obľúbenom Londýne. Skúsim napísať Shelby, to je moja najlepšia kamarátka tu, možno si na mňa nájde čas.
"Tak poď Cheyenne," potiahla ma mama a vyrušila ma z mojich úvah.
"Kam ideme?"
"Na hotel."
"Na aký?" zasvietili mi očká.
"Sidney," odpovedal otec. Fajn, ten nepoznám. Snáď to nebude stoka. Och Bože, rozprávam ako nejaká namyslená pipka. Ach.
Zastavili sme taxík a s pár kuframi sme sa tam nasáčkovali a odviezli k hotelu.
Nebolo to vôbec hrozné, práve naopak, páčilo sa mi tam.
Hodila som sa na posteľ, vyhrabala laptop a pripojila sa na Twitter. Mala som šťastie, Shelby bola prihlásená, tak som jej okamžite napísala. Mala čas, tak sme sa dohodli, že ma o hodinu bude čakať pred hotelom, kedže som nechcela ísť nejak ďaleko. Rodičia s tým nemali žiadny problém, tak som sa obliekla a chcela ísť dole, keď som si spomenula na darček od Hoshi. Rýchlo som prehľadala tašku až som nakoniec našla úhľadne zabalenú krabičku. Opatrne som to rozbalila a namiesto krabičky tam bol akýsi rámik. Otočila som ho a to čo som zbadala ma rozplakalo.
Fotka mňa, Hoshi a Kohany v obchodnom centre pred pár mesiacmi. Ihneď som si ju položila na nočný stolík. V tom som si všimla, že z baliaceho papiera trčí nejaký ďalší papierik. Opatrne, aby sa neroztrhol, som ho vytiahla a začala čítať: Budeš nám hrozne chýbať. Všetky tie spomienky. Nebudem sa moc rozpisovať, lebo by to neprospelo ani jednej z nás. Teraz, keď si od nás vzdialená tisícky kilometrov a začínaš nový život, sa Ti na nás bude spomínať veľmi ťažko, no ja chcem, aby si vedela, že navždy ostaneš s nami a hlavne so mnou. Ďakujem Ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobila. S láskou, Hoshi. xx
Ach. Moja Hoshi. Spadla som do spomienok, no zrazu ma z rozjímania vytrhlo zvonenie mobilu. Shelby. Usmiala som sa, rozlúčila sa s rodičmi a išla dole.
"Ahoooooj!" skríkla som a vrhla sa na ňu. Objímali sme sa asi 15 minút, potom sme vyrazili do neďalekej kaviarne. Sedeli sme pri stole asi hodinu a rozoberali všetko možné.
"Pamätáš si ešte na Jeremyho?" opýtala sa Shelby.
"Jasné, na neho sa nedá zabudnúť," zasmiala som sa pri spomienke na všetky tie zážitky s ním.
"No, nejako sme sa dali dokopy," usmiala sa zamilovane.
"Prečo si mi to nepovedala?"
"Neviem, nenapadlo mi to."
"A ešte ste spolu?"
"Áno, už to bude niečo vyše roka."
"Tak to gratulujem," povedala som a objala ju.
"A ty ako?"
"Čo ako?" nechápala som.
"Či niekoho máš."
"Ale kdeže. Nie som na typy aké sú v Japonsku. Aj keď pred pár dňami som sa zoznámila s jedným chalanom, volá sa Narrie a je z Austrálie," usmiala som sa.
"Vážne? A ďalej? Páči sa ti? Mali ste spolu niečo?"
"Nie. Je zlatý, ale to je tak všetko. Nemali a ani mať nebudeme, keďže býva na druhej strane sveta," uškrnula som sa.
"No veď nevadí. Tuto si už niekoho nájdeš. A kam sa to vlastne sťahujete?"
"Netuším. Nechcú mi to povedať. Vraj 'prekvapenie,'" povedala som namrzene.
"Veď to máš vlastne jedno. Predpokladám, že to bude v Anglicku, keď ste sem prišli."
"Tak v to dúfam. Fakt sa mi nechce učiť nejaký nový jazyk. Stačí mi toľko, čo viem."
"To ti verím. Potom mi nezabudni dať vedieť, kde bývaš, budeme sa navštevovať," usmiala sa na mňa.
"To máš jasné. Hneď ako sa to dozviem, budem ti písať, o to sa neboj," ubezpečila som ju. Pomaly sme sa rozlúčili a ja som sa vybrala do hotela.
Rodičia ma už netrpezlivo vyčkávali.
"Kde si bola?"
"So Shelby len tu neďaleko v kaviarni," odpovedala som.
"Ach tak. Poď ideme na večeru," povedala mama a išli sme do hotelovej reštaurácie.
Jedlo bolo chutné, no nedalo sa to porovnať s haluškami od mamy alebo buchtami od babky na Slovensku.
"Mami? Keď prídeme do toho nového domu, urobíš halušky?"
"Iste," odpovedala a ďalej jedla.
"Počúvaj," začal ocko, "budúci týždeň mám fotiť nejakú skupinu, pôjdeš so mnou?"
"Ako sa volajú?" opýtala som sa. Čo keď to budú Green Day?
"Nie som si istý, ale nejaký One Direction, alebo také niečo."
"Neviem, nepoznám. Asi pôjdeš sám," zamrmlala som a ďalej jedla. Nemienila som sa trepať za nejakou neznámou skupinou.

Ráno som sa zobudila asi o ôsmej a hneď na to do izby vtrhli rodičia, že mám hodinu na zbalenie a vyrážame. Tak som si dala rýchlu sprchu, pobalila veci, ktoré som stihla vybrať a naložila to do auta, ktoré vraj bolo naše. Neverila som vlastným očiam, keď som vyšla pred hotel a otec zamieril k luxusnému BMW.
"Toto ste boli vybaviť?" opýtala som sa neveriacky.
"Tak nejak. Mali sme ho objednané a teraz je naše. Páči sa ti?" opýtal sa otec.
"Či sa mi páči? Je úžasné!"
"To som rád. Zápal pre autá zdedila po mne," povedal smerom k mame a začali sme sa smiať.
"No nasadajme, čakajú nás ešte štyri hodiny cesty." Skoro som sa zadrhla. ŠTYRI HODINY?! Pre pána kráľa, prečo ja?! Umriem od nudy! A čo je tak ďaleko? Zapadákovo. Wohoo, neviem sa dočkať.

Cesta prebehla napodiv celkom dobre, celý čas sme sa smiali a spievali si. Som rada, že s rodičmi vychádzam veľmi dobre na to, že mám 16 rokov. Aj keď v Japonsku to nie je nič výnimočné, zistila som, že vo väčšine sveta sa teenageri so svojimi rodičmi často hádajú. Samozrejme, že sa hádame aj my, ale nie je to až také hrozné.

"Tak a sme tu," zahlásil otec, keď sme zastali pred nejakým chutnučkým domčekom.
"Tu budeme bývať?" opýtala som sa. Obidvaja prikývli a ticho čakali na moju reakciu.
"Čo ti dáva, je to perfektné! No tak, na čo čakáte?! Otvárajte dvere, chcem to vidieť zvnútra," popohnala som ich. S úľavou si vydýchli a otvorili vchodové dvere. Mama ma v skratka naviedla do mojej budúcej izby a ja som vyštartovala po schodoch ako raketa. Takmer som vyvalila dvere.
No, mohlo to vyzerať aj lepšie, pomyslela som si sklamane a vliekla sa dole.
"Tak? Ako sa ti páči izba?"
"Žiadna sláva," povedala som úprimne.
"Neboj, pozajtra ideme maľovať a kúpiť nábytok, bude to lepšie," povzbudil ma otec a okamžite si všimol zmenu v mojej tvári.
"A čo škola?" opýtala som sa.
"Tento týždeň máš ešte voľno, pokiaľ nedáme dom ako tak do poriadku. Potom začínaš makať." Fajn, s tým súhlasím.
Obidvaja na mňa pozerali a mne vŕtalo hlavou, na čo som zabudla. V tom mi to doťuklo.
"Kde vlastne bývame?" opýtala som sa a modlila sa, aby mi ten názov bol aspoň trochu známy. Tiež mi mohlo napadnúť sledovať ceduľky.
"Bradford, srdiečko," usmiala sa mama. Brad- čo? Také ani nie je, pomyslela som si.
"Také nie je," zasmiala som sa. "Idem si to nájsť na Googli," oznámila som a vytratila sa do mojej izby. Ešte raz som sa tam poobzerala a nakoniec som sa ešte vrátila po stoličku, položila ju na balkón a zapla laptop. Naťukala som si Google Maps a zadala som trasu Londýn - ... Dopekla, ako to bolo?
"Mamí?" kričala som a išla dole. "Kde to bývame?"
"B-R-A-D-F-O-R-D," vyhláskovala mi so smiechom.
"Ach tak. Ďakujem," zasmiala som sa a išla to zadať do mapy.
Hm, podľa satelitných snímkov tu je celkom pekne. Uvidíme, aké to tu je naozaj.
Potom som išla na Twitter, napísala Shelby kde bývam a ešte sme si hodnú chvíľu písali. Sľúbila, že ak bude môcť, príde ma pozrieť. S radosťou som súhlasila a po chvíli sme sa rozlúčili, keďže musela ísť preč.
Zišla som si dole po veci a asi hodinu som trepala všetky svoje krabice do izby. Rozhliadla som sa okolo seba a uznala som, že nemá zmysel vybaľovať to. Tak som ich nechala tak, ľahla si na matrac, ktorý som mala namiesto postele a nejakým zázrakom som zaspala...

4 komentáre:

  1. Po prvé, nie si trápna, si ÚŽASNÁ! to si zapamätaj :)
    Nemáš sa prečo nenávidieť.. jedine, že by si sa nenávidela za svoju dokonalosť :)
    A k časti :D
    Je perfektná :)
    Takže tam bude Zayn, čo? :D
    Tak ma napadlo.. kedy bude ďalšia časť? :D
    A kedy sa stretnú? :D
    Teším sa na to :) :-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :)
      dojala si ma :)*
      Zayn? Prečo Zayn? Čo keď Liam? Alebo Louis? :D
      ďalšia časť snáď večer :D
      kto s kým sa stretne? O.o :D

      Odstrániť
    2. Lebo je to Bradford :D
      Cheyenne s chlapcom z 1D :D

      Odstrániť
    3. no a čo že to je Bradford? :D na tom nezáleží. :D
      jaj ták. :D a aká si si istá, že sa s niekym z nich stretne. :D

      Odstrániť