piatok, 21. decembra 2012

Tajomstvo železnej dámy

Takže, toto je poviedka, ktorú som darovala spolužiačke na Vianoce... :)
Nie je 1D, ale podľa popisu vám do role Clauda bude sedieť Lou a ako Damien to bude Harry :) 
Tak bežte čítať a ak sa vám chce, zanechajte komentár :) Xx (Britiiiish -.- :D) 
P.S.: NEZABUDNITE DNES 19:30 TWITCAM ! :D


Písal sa rok 1888 a na ulice Paríža lenivo dopadali posledné slnečné lúče onoho dňa. Claude sa pomalým krokom vybral domov – alebo teda na miesto, ktoré za svoj domov považoval. V skutočnom domove ho čakala priateľka Fleur, s ktorou sa na žiadosť svojich rodičov mienil oženiť. I keď nerád, no nechcel nikoho sklamať...
"Tak tu ste, Claude," privítal ho s milým úsmevom útly, kučeravý chlapec.
"Áno, som, Damien. Živý a zdravý, no na smrť unavený," pousmial sa Claude a opatrne sa posadil na rozhegané kreslo pri kozube.
"Niečo sa dialo na stavbe?" pýtal sa s neskrývaným záujmom Damien, zatiaľ čo v malej kuchynke chystal čaj.
"Ale čoby. Tí robotníci zase všetko poplietli! Keď im raz poviem, aby tam dali viac nitov, tak ich tam, preboha, dajú! Ale oni nie, oni si to musia robiť podľa seba a potom, že prečo to-"
"Už dosť," usmial sa Damien a staršiemu chlapcovi, alebo skôr mužovi, priložil na plné pery svoj prst, ktorý bol cítiť za čokoládou. "Teraz zahoď starosti za hlavu, dobre?" usmieval sa nežne a pomaly sklonil hlavu, aby bola jeho tvár v rovnakej úrovni ako Claudova.
"Posnažím sa. Kvôli tebe," zašepkal Claude a Damien ani nemal čas zachytiť vôňu jabĺk, po ktorých Claudov dych vždy voňal, keď sa ich pery začali asi po stý raz jemne maznať.
"Všetko bude dobre, uvidíš," pousmial sa do bozku Damien a sadol si na operadlo kresla. To akoby vydalo pokyny Claudovým rukám, ktoré sa v okamihu zamotali do kučeravých vlasov jeho mladšieho spoločníka. Obaja muži, ak teda možno Damiena nazvať mužom, sa temer v rovnakej chvíli dvihli z kresla a už naučenou cestou mierili do spálne. Na miesto, kde obaja prežívali tie najkrajšie chvíle...
"Claude?"
"Áno?" opýtal sa modrooký muž rovnako ticho ako chlapec ležiaci na jeho nahej hrudi.
"Asi by si mal ísť domov, Fleur sa bude báť."
"Fleur je to tak jedno. Nechcem byť s ňou, chcem byť s tebou," zašepkal Claude a vtisol Damienovi letmý bozk do vlasov.
"Vieš predsa, že to nejde," povzdychol si smutne Damien a teraz bol on ten, kto sa na celú situáciu díval rozumnejšie.
"Viem. Kiežby však išlo," odvetil Claude a pomaličky sa posadil na malej posteli.
"Zajtra prídeš?" opýtal sa Damien šeptom, keď ešte stále ležal v posteli a prepaľoval Clauda svojimi zelenými očami.
"Pokúsim sa o to."
"Budem ťa čakať," zašepkal Damien a hoc nerád, aj on sa dvihol z postele a odprevadil svojho spoločníka ku dverám dúfajúc, že ho zajtra uvidí znova.
"Damien?" ozval sa rýchlo Claude, keď chlapec s výrazom raneného šťeňata zatváral dvere. Tvár sa mu pri zvuku jeho mena rozjasnila a on v očakávaní zodvihol svoj pohľad. "Ľúbim ťa. Nech sa deje čokoľvek," pošepkal Claude ledva počuteľne a vybral sa chladným Parížom naspäť na miesto, ktoré nedobrovoľne nazýval domovom...

"Ty si čo?!" kričal Claude.
"Ja som... Som tehotná," zavzlykala Fleur a zrútila sa na podlahu.
"Ako je to možné?! Veď- Veď-" nenachádzal slová Claude.
"Ja neviem," šepla Fleur a smutne sa zadívala na svojho druha. Vedela, že teraz ho má v hrsti. Bolo zjavné, že ku Claudovi nič necítila, no on, naivný architekt, to ani len netušil. Fleur však nevedela jednu vec – to, že Claudove srdce nepatrí jej, nech sa akokoľvek snaží.
"Myslíš, že sa to stalo vtedy?" opýtal sa potichu Claude. Obom sa v hlave vynorili spomienky na prvú spoločne strávenú noc. Iba Claude nevedel, že vtedy už bola Fleur dávno tehotná.
"Inak to nejde," pošepla Fleur naoko zronene a pomalým krokom pristúpila ku Claudovi. "My to zvládneme," zašepkala mu do ucha. Claude sa nebadateľne zatriasol a spomenul si na Damiena. Ako sa Damienov dych otiera o jeho krk, keď šepká jeho meno. Ako sa Damienove oči vždy rozjasnia, čo i len pri maličkom náznaku náklonnosti. Ako sa mu na tvári vytvoria malé jamky v okamihu, keď ho zbadá stáť pri dverách. Ako mu jemne nadskakujú kučierky, keď pomaly kráčajú do spálne. Claude však vedel, že to nebude môcť pokračovať. Že rozprávke je koniec.
"Vyzerá to, že sa zosobášime," zašepkal zronene a nebol si istý, či to mala počuť aj Fleur, ktorej sa tvárou mihol víťazoslavný úškrn.

"Damien, zlatíčko, neplač," tíšil zelenookého chlapca Claude.
"Ale- Keď- Ja-" šepkal pomedzi vzlyky Damien a ešte bližšie sa pritúlil ku Claudovi, ktorý ho jemne hladil po kučeravých vlasoch. V tejto chvíli mu Damien pripadal taký zraniteľný, akoby ho čo i len najmenšie ťuknutie malo rozbiť na tísicky kúskov.
"Ja viem, ja viem," šepol Claude a pritiahol si Damienovu tvár k tej svojej. "Ľúbim ťa. Ešte stále. Nech sa deje čokoľvek," povedal s miernym úsmevom Claude a pomaly, aby si mohli vychutnať vzájomnú blízkosť, sa nahol a priložil svoje pery na tie Damienove, ktoré boli slané od vyronených sĺz.
"Ľúbim ťa," zafňukal Damien, poslednýkrát pohliadol do modrých očí, ktoré tak veľmi miloval a nechal lásku svojho života odísť kamsi do neznáma za ženou, ktorá ho nikdy nebola schopná milovať tak, ako to dokázal on. A Claude to veľmi dobre vedel...

2 komentáre:

  1. Dnes som to až čítala a panebože... to je tak krásne ♥ a smutné zároveň. Nemyslela som si, že to až takto premakáš, no ale vlastne mi to mohlo byť jasné, keďže si samotná Steph ;)

    OdpovedaťOdstrániť