sobota, 19. januára 2013

The Day Before Yesterday 10

Úprimne? Včera som mala opäť svoje stavy a nebudem vám klamať, v jednom momente som myslela, že sa vykašlem na celé TDBY a zruším blog. Nepovedala som to nahlas, ale hlavou sa mi to prehnalo.. No na(ne)šťastie ma to prešlo a dnes som napísala ďalšiu časť.. Zajtra sa pokúsim niečo naškrabať, no neručím za seba..
Enjoy.

Harry's POV
"Konečne doma," povzdychol som si a zhodil tašku z pliec. Jasné, turné sú super, no nie vždy sa tak úplne hodia. Chcem tým povedať, že keď som kdesi v hĺbke cítil, že sa Lannah zlomí a odpovie mi, presne vtedy som musel odísť. Nevravím, že som jej počas turné párkrát nezavolal, no nikoho neprekvapí ak poviem, že bez úspechu. Po pár dňoch som to teda vzdal a rozhodol sa nechať to na osud. Vtedy som netušil, ako dobre som urobil...

"Haz, zabudni na ňu," povedal mi tichým hlasom Liam, keď som už tretí večer sedel na gauči, neprítomne sa díval pred seba a v ruke kŕčovito zvieral mobil.
"Nemôžem na ňu zabudnúť," odvetil som ticho a cítil, ako sa mi zviera hrdlo.
"Prečo by si nemohol?" opýtal sa Zayn a opatrne ma objal okolo ramien.
"Sľúbil som jej to."
"Čo?"
"Že na ňu nezabudnem. A nechcem zabudnúť," pošepol som a zdvihol sa z gauča. Nevšímal som si udivené a šokované pohľady mojich najlepších priateľov. Z nejakého dôvodu som potreboval byť sám a bol som si istý, že by to nepochopili...


Niekedy si želám, aby som nežil sám. Je deprimujúce vrátiť sa po dvoch týždňoch plných hluku, smiechu a zábavy do prázdneho a chladného bytu. Hlavne keď vám takmer každá vec pripomína osobu, ktorá vás však totálne ignoruje. A vy neviete prečo. A ako to odčiniť...
Keď som takmer upadol do depky, rozhodol som sa, že si hodím sprchu, pôjdem sa konečne poriadne vyspať a zajtra sa prejsť rušným Londýnom.

"Dobré ráno," zamrmlal som, keď ma na viečkach pošteklili slnečné lúče, ktoré si našli svoju cestu pomedzi oblaky. Potom ma však kopla tvrdá realita a vedel som, že mi nikto neodpovie. Niekedy mi chýba Louis, pomyslel som si, no ihneď tú myšlienku zahnal. Nemôže predsa bývať so mnou, keď má Eleanor. Na druhej strane mám to dievča rád, navzájom sa dopĺňajú a Lou je šťastný. A to je hlavné, nie? A čo tvoje vlastné šťastie, to ťa netrápi?! skríkol hlas v mojej hlave. "Čoby netrápilo. Trápi. Ale čo s tým mám robiť?" odvetil som nahlas a vyliezol s prázdnej postele, ktorá ma deprimovala čím ďalej, tým viac. "Vstávaj, Harold. Ideš von!" nariadil som si a dotrepal sa do kúpeľne.
Keď som vykonal všetko potrebné, rozhodol som sa, že nemám čo stratiť, tak som sa obliekol a vyšiel von. Ak sa pýtate, prečo som nezavolal Lanne, odpoveď je mučivo jednoduchá. Vzdal som sa.

"Bré ráno, Harry. Dávno som vás tu nevidela," usmiala sa na mňa predavačka v McDonalde.
"Viete, práca," usmial som sa.
"Ako obyčajne?" opýtala sa s úsmevom. Iba som prikývol a čakal na svoj čokoládový muffin a jahodový milkshake. Nechal som si to zabaliť, zaplatil som a vybral sa na prechádzku po špinavých uliciach Londýna. Zdá sa mi to, alebo sú depresívnejšie ako kedysi? Ale veď som tu nebol iba dva týždne. Možno sa také depresívne zdajú iba ľuďom, ktorí sa vzdali. Ktorí nešli za svojim snom. A medzi takých som patril aj ja.
"Nemôžeš si dávať pozor, do prdele?!" vytrhol ma z úvah hlas, ktorý som dôverne poznal a ktorý som chcel počúvať deň čo deň.
"Lannah," šepol som a na tvári sa mi rozhostil široký úsmev.
"H-Harry?" zahabkala, no len čo som stihol povedať 'Ahoj', otočila sa a utiekla. Nevšimol som si, kam bežala, no dúfal som, že domov. S malou dušičkou som sa teda rozbehol smerom k jej bytu a dobehol k dverám, na ktoré som klopal nespočetné množstvo ráz.
"Lannah?" opýtal som a opatrne zaklopal. Nič. Nie, tentoraz sa nevzdám. "Lannah," zamrmlal som zase a s uchom priloženým na dverách opäť zaklopal.
"Choď preč," zavrčala zrazu. Podľa hlasu som si domyslel, že sa opiera o dvere.
"Nepôjdem," odvetil som rozhodne.
"Choď."
"Nie."
"Nerob to ešte ťažšie, ako to je," začul som a od šoku mi padla sánka.
"Lannah, no tak, pusť ma dnu. Chcem sa iba porozprávať," prosil som a čelom sa opieral o dvere. "Lannah, prosím," povedal som tlmene, keď som spoza dverí nič nepočul.
"Dobre," začul som šepot a v zámke sa otočil kľúč. Ani som sa nenazdal a díval som sa na tvár, ktorá sa v mojich snoch objavovala takmer každú noc. Tvár, ktorá mi počas tých troch týždňov, čo som ju nevidel, chýbala tak, ako žiadna iná. Tvár, ktorú som miloval a nebál sa to priznať.

5 komentárov:

  1. O zrušení moja krásna ani len nepremyslaj! Čo by som robila vo všetkých tych prazdnych chvilkach, ktoré zväčša vyplnam týmto bloggom a dokonalymi príbehmi, po ktorých ma stipu oci alebo sa usmievam ako debilko a závidím hl.postave ;) neruš nič a pekne pokračuj v písaní tej dokonalosti ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ten úvod ani nebudem komentovať..ak niečo také raz spravíš, prídem k tebe a donútim ťa písať :) (to len tak, aby ťa už takéto veci nenapadali)
    a k častiii <3 <3 milujem to :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. KONEČNE! Konečne to povedal už aj "nahlas"! Aleluja! Ty kokos, ja asi budem oslavovať dnes :D
    K zrušeniu... O tom ani nepremýšľaj, lebo ak by si tak urobila, dobehnem tam za tebou do Košíc a ver tomu, že by som si to tvoje priezvisko zistila a vyhľadala si ťa. Keď už sú Košice menšie ako Nitra, ta ne? :D
    K časti iba to, že je to také mega super dobré, že som sa do toho úplne vžila, čítam, čítam a on zrazu koniec.. Štepi, toto nemyslíš vážne! :D Ja chcem tie dlhšie časti lebo toto je mučenie. Naozaj.
    Len pekne píš ďalej a napíš ďalšie úžasné časti ;)
    Opováž mi napísať, že preháňam! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. jééééj :) to je také dokonalé :)) a zrušiť ? prečo?..:(akože .. na to pekne krásne zabudni .. :( čo by sme robili bez tých tvojich dokonalých častí ?...hm?.. len neprestávaj .. ved neverím že ťa to nebaví .. a teším sa na ďalšiu:)určite bude taká dokonalá ako tieto :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Zrušiť? Ti pipi? :D
    Inak časť je dobrá, as usual :)

    ~Baš

    OdpovedaťOdstrániť