piatok, 11. januára 2013

The Day Before Yesterday 3


Fajn, na srdiečku mi leží len jedna jediná vec...
Túto časť venujem Laure, ktorá ma dnes sladkých 15! (: Všetko najlepšie <3 


Oprela som sa chrbtom o dvere a zviezla sa na podlahu. Toto bol... zaujímavý deň, čo si budeme klamať. Na jednej strane mi Styles stále pripadá ako rozmaznaná, arogantná celebrita, no na tej druhej sa zdá ako v celku zlatý chalan, ktorý nie je až taký "hráč", ako ho vykresľuje bulvár.
"Slečna Alpers?" ozvalo sa zrazu z druhej strany dverí. Prestrašene som vyskočila na rovné nohy a otvorila dvere.
"Ach, dobrý deň, pani Smithová. Potrebujete niečo?" usmiala som sa milo na moju staručkú susedu. Viem, správam sa ako posledný vydedenec a drzák od kosti, no nie som taká. Teda myslím. Nie, nie som taká. Skôr sa snažím udržať si svoju formu a nikoho si nevpustiť pod kožu.
"Viete, počula som z chodby krik, tak som sa chcela uistiť, či je všetko v poriadku," povedala pomaly a mne sa v hlave z nejakého nevysvetliteľného dôvodu vynoril obraz Harryho.
"Nebojte sa, všetko je tak, ako má byť," usmiala som sa na ňu. "Nepotrebujete niečo? Nakúpiť, pozametať...?"
"Nie, ďakujem, srdiečko. Ste milá," usmiala sa a podopierajúc sa o paličku odišla do svojho bytu oproti. Srdiečko... Tak ma nazval Harry, pomyslela som si a prichytila sa, ako sa usmievam. Stop, prestaň, Lannah! Je to len namyslená hviezdička, ktorá si myslí, že ťa odvedie domov a ty ju budeš bezmedzne milovať do konca života! Zabudni na neho, hneď teraz! prikazoval mi môj vnútorný hlas a ja som sa snažila počúvať...

"Nie, Harry, prestaň!" kričala som, keď sa jeho dlhé prsty pohybovali po mojich bokoch.
"Neprestanem!" zasmial sa a neprestával ma štekliť.
"Prosím, Harry! Urobím čo budeš chcieť!" kričala som a po lícach mi tiekli slzy.
"Pobozkaj ma," zašepkal a v momente bol naklonený nad mojimi perami. Usmiala som sa, prsty mu vplietla do vlasov a pritiahla jeho tvár k tej svojej. "Milujem ťa," zašepkal a naše pery sa spojili v sladkom bozku...

"PREBOHA!" zvrieskla som na celý Londýn, keď som otvorila oči. Fuj, to bol odporný sen! "Chápeš to, Neph? Bozkávala som sa so STYLESOM! A povedal mi, že ma miluje," hundrala som, zatiaľ čo sa môj kocúrik napchal ku mne do postele. Užívala som si túto dokonalú chvíľu, škrabkajúc Nepha za ušami a čumiac na strop. V tom však zazvonil zvonček. Nech je to kto chce, odmietam vstať zo svojej teplučkej postele v takúto nekresťanskú hodinu, pomyslela som si a ďalej rozmýšľala nad nesmrteľnosťou chrústov, zatiaľ čo zvonček neprestával zvoniť. Keď ma to začínalo štvať, zvonenie ustalo, no zato ten blázon začal vyklopkávať. "Veď už idem!" zazjapala som a tempom hodným beznohého slimáka doliezla ku dverám. "Čo vám hrabe, otravovať ľudí takúto nekresťanskú hodinu?!" vybafla som ihneď, ako som dvere roztvorila dokorán. No namiesto nejakého sexy potetovaného sexoša tam nestál nik iný ako... Trikrát hádajte... Styles. "Čo. Tu. Chceš?!" zavrčala som.
"Aj tebe dobré ráno, Lannah," zazubil sa na mňa a ukázal jamky v lícach.
"Nie je dobré, keď hneď vidím teba," odfrkla som a chcela zatvoriť dvere.
"Ani ma nepozveš ďalej?"
"Nie. Mala by som?"
"Áno, pozývam ťa na raňajky." S hlbokým (podotýkam, že bol fakt hlboký a ublížený) povzdychom som poodchýlila dvere a zadívala sa mu priamo do očí.
"Pozri. Netuším, čo odo mňa chceš, no pretiahnuť sa od teba nedám, tvoja hudba ma absolútne nezaujíma, nezaujímaš ma ani ty a tvoje arogantné správanie už vôbec nie. Tak sa pekne otoč na tých svojich nablýskaných topánkach a vráť sa pekne tam, odkiaľ si prišiel. A už sa mi neukazuj na oči," skončila som svoj monológ a zabuchla dvere. Teda chcela som.
"Nie."
"Čože?!"
"Nie. Nenechám sa vypoklonkovať nejakou drzaňou, ktorá si o sebe myslí, že je neviem čo, keď sa jej nepáči moja hudba."
"Ty za mnou lozíš," odsekla som a spriama sa mu dívala do očí.
"Fajn. Takto. Fakt nechápem, aký máš so mnou problém, no ja sa ti len snažím ukázať, že nie som taký debil za akého ma máš-"
"Jasné, si ešte väčší," zašomrala som.
"Necháš ma láskavo dohovoriť?!"
"A prečo by som vlastne mala?! Najprv ma začneš z ničoho nič objímať, potom sa hráš na dobrého chlapčeka a pozveš ma na kávu, neskôr sa mi nasáčkuješ do bytu a po tom všetkom máš ešte odvahu vrátiť sa?!"
"Mám to v povahe," pokrčil plecami a zadíval sa na mňa. "Nepozveš ma ďalej? Tvoja suseda sa tu privalí každú chvíľu."
"Aspoň niekto má rozum a snaží sa ma od teba udržať čo najďalej," zahundrala som, no pustila ho dnu. "Dáš si niečo? Čaj?"
"Džús nemáš?"
"Mám čaj. A čistú vodu," odfrkla som a zamierila do kuchyne. "Nech ti ani nenapadne ísť za mnou, sadni si na gauč a čuš," prehodila som a dala variť vodu. "Dúfam, že nie si alergický na jahodový čaj. Lebo ak áno, tak umrieš."
"Na tvoju radosť, nie som alergický na jahodový čaj," zakričal z gauča.
"Styles, nemusíš tak zjapať, si odo mňa tri metre."
"Prepáč, sila zvyku," usmial sa nevinne.
"Skôr debilita."
"Počul som to."
"To bol zámer." Ako som to dopovedala, naliala som do hrnčekov vriacu vodu a pobrala sa k môjmu polorozpadnutému gauču.
"Ďakujem," usmial sa sladko, keď som mu podala jeho hrnček. Zamrmlala som niečo v zmysle ako "nemáš zač" a sadla si čo najďalej od neho. "Nehryziem," zachechtal sa a prisunul sa ku mne bližšie.
"Takže o čo ti teda ide?" opýtala som sa chladne, ignorujúc jeho pokus o vtip.
"Od začiatku. Nechápem čo proti mne máš-"
"To ti stále nedáva dôvod doliezať za mnou."
"Môžeš byť taká láskavá a neprerušovať ma?" zavrčal.
"Neviem ti to sľúbiť," odfrkla som a odpila si z čaju.
"Tak sa snaž."
"A čo ak nie?"
"Tak ti nedám pokoj."
"Mlčím."
"Vďaka. Nevidím dôvod, prečo by si sa ku mne mala správať tak ako sa ku mne správaš-"
"A ja nevidím dôvod, prečo by som sa k tebe mala správať inak."
"Nebudeš mlčať?!"
"Nie, pravdepodobne nie."
"A prečo by si sa ku mne mala správať tak, ako sa ku mne správaš?!"
"A prečo nie? Čo si čakal? Že keď ti pri nohách ležia 15 ročné babenky, tak že sa ti automaticky vrhnem okolo krku a pretiahnem ťa za najbližším rohom?! Tak to si vyhoď z hlavy, môj pekný. Mýliš sa. Sakramentsky sa mýliš. A teraz už vážne vypadni a nevracaj sa," zamrmlala som a opäť sa ho snažila vypoklonkovať z bytu. Aj keď kdesi hlboko, hlboko v duši som cítila, že to nechcem urobiť. Že toto celé je len maska. No nechápem, pred čím sa snažím chrániť.
"Nie. Lannah, hráš to. Vieš, že taká nie si. A ja to viem tiež. Z nejakého dôvodu sa ma strániš a ja chcem vedieť prečo. Pretože nechápem, čo som urobil zle."
"Existuješ."
"Fajn. Ak sa na to chceš dívať takto, tak si tu umri. Maj sa," zavrčal napokon a odišiel sám. A čo som urobila ja? Ako posledný lúzer som sa vrhla pod periny a nechala slzám voľný priebeh. Prečo to celé vlastne robím?

11 komentárov:

  1. strašne dobré to je (veď čo od teba nie ? -_-) a to, ako si ho drží ďalej od tela ! páči sa mi to, celé :) fakt, skutočne veľmi :D <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Bose.. no comment -_- uplne najdokonalejsie to je.. btesim sa, led mu podlahne ;) dokonalosť <3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahoj,
    práve sme začali nový blog,
    mohla by si ho pozrieť a poprípade zanechať komentár, prosím? Dakujem:)
    http://ziamlovestories.blogspot.sk/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. no? no?! Aj ja by som chcela vedieť prečo to celé robí!!! :D Inak dobrá časť, as usual :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Prosím ťa prezraď mi, ako sa dá takto písať! Naozaj by ma to zaujimalo!
    Časť je skvelá, veď ako vždy :) naozaj by som rada vedela, ako sa takto dá písať -.-
    Vďaka za venovanie :) si zlatá :3
    Ach bože, tá Lannah je teda číslo :D
    Neskutočne sa teším na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ďalšiuuuuuuuuuuuuuuuu :3

    OdpovedaťOdstrániť